Ovčiarske, pastierske a poľovné psy
K jarnému obdobiu patrí jeden z našich najdôležitejších sviatkov, Veľká noc. V minulosti bývalo súčasťou sviatočného stola pečené jahňa, ale dnes sa tradičný baránok ako symbol Ježiša Krista vyskytuje v našich domácnostiach väčšinou len v sladkej podobe. S touto zmenou sa však v našej krajine zmenil aj chov oviec. Nielenže na jeseň vidíme rodiť jahňatá, ale jahňacie mäso už u nás nie je také žiadané a ovce sa častejšie chovajú pre vlnu alebo mlieko. Z dlhodobého hľadiska chov klesá a väčšina plemien psov, ktoré sa používali v súvislosti s chovom oviec, sa v súčasnosti stali skôr spoločníkmi dominantného plemena a ich úloha je teraz až na niekoľko výnimiek iná. Aj napriek tomu si v dnešnom článku povieme niečo nielen o ich pôvodnej práci, ale aj o tom, ako sa jednotlivé skupiny týchto pracovných plemien od seba líšia.
Pastieri vs. pastieri a psy
Medzi ľuďmi niekedy panuje trochu zmätok v tom, aký je vlastne rozdiel medzi týmito podskupinami plemien psov. Ako naznačujú ich názvy, všetky sa používajú na prácu s hospodárskymi zvieratami. Líšia sa nielen vzhľadom a stavbou tela, ale najmä spôsobom práce.
Pastevecké psy
Pastierske psy pracujú v drvivej väčšine prípadov samostatne, teda bez priamej spolupráce s človekom. Fungujú ako samostatné jednotky, ktoré samy vyhodnocujú situáciu a potom konajú podľa vlastného úsudku. V zásade sú to psy, ktoré sú neustále so stádom a strážia ho pred predátormi, čím nahrádzajú iné bezpečnostné opatrenia. Väčšinu času trávia samy na pastve bez prítomnosti svojho pána. Pastiersky pes je skôr súčasťou stáda ako takého a počas svojej "služby" by mal byť skôr nenápadný, čo súvisí aj s typickousvetlejšou farbou srsti týchto plemien, ktorá zabezpečuje, že viac splynú so stádom.
Pastierske psy sú tradičnou metódou ochrany stád od čias, keď ľudia začali chovať hospodárske zvieratá. Na rozdiel od poľovných psov majú pastierske psy potlačené lovecké inštinkty a sú silné, ale ostré. Musia byť vychovávané s hospodárskymi zvieratami od veku 6 až 8 týždňov, aby si k nim vytvorili silný vzťah. V dospelosti potom pomáhajúchrániť stáda pred vlkmi, medveďmi, ale aj líškami alebo predátormi. Sú užitočné najmä vo väčších stádach. Práve v súvislosti s nedávnym návratom vlkov do našej krajiny sa do popredia opäť dostali plemená pastierskych psov, pretože predstavujú najprirodzenejší a zvyčajne aj najúčinnejší spôsob ochrany stád pred týmito predátormi. Proti vlčím svorkám je zvyčajne potrebné, aby stádo chránilo niekoľko psov. Vzhľadom na väčší pohyb turistov v našej oblasti sa odporúča používať plemená, ktoré sú menej agresívne a spoľahlivejšie, ako napríklad pyrenejský horský pes, maremský pes, španielsky mastif alebo kangal.
Ovčiarsky pes
Na druhej strane ovčiarsky pes je navrhnutý a vyšľachtený predovšetkým na spoluprácu s majiteľom pri akejkoľvek manipulácii so stádom. Vo chvíľach, keď je potrebné presunúť stádo na inú pastvinu, keď je potrebné roztriediť zvieratá v stáde, napríklad podľa veku alebo štádia gravidity a podobne, keď je potrebné oddeliť určitú časť stáda alebo priamo konkrétne zviera, napríklad na ošetrenie zranení, kontrolu označenia alebo iné veterinárne úkony.
Pes vykonáva tieto úlohy spolu s pastierom a je skôr jeho predĺženou rukou. Samozrejme, tento spôsob práce si vyžaduje aj určitú iniciatívu zo strany psa, napríklad vo chvíľach, keď všetko nejde takpovediac podľa plánu, ale v zásade ide skôr o plnenie konkrétnej úlohy. Skúsené ovčiarske psy sú už do veľkej miery schopné vykonávať väčšinu postupov samostatne, pretože je to pre nich rutinná práca, ale predovšetkým sú vedené k tomu, aby sa riadili pokynmi, ktoré im dáva človek priamo v priebehu práce, sprevádzajú človeka k stádu, ale prakticky s ním netrávia čas samostatne bez prítomnosti svojho pána. Na druhej strane je u týchto plemien psov žiaduce sfarbenie kontrastnejšie k sfarbeniu oviec. Vyskytujú sa rôzne farebné variácie, ale veľmi často zahŕňajú čiernu, hnedú alebo červenú farbu.
Plemená ovčiarskych psov spolupracujú so stádom a pomáhajú človeku pri práci. So stádom manipulujú v úzkom kontakte, ale nikdy ho nebránia ani nestrážia. Pri manipulácii so stádom zvyčajne konajú na základe svojich vrodených inštinktov. To sa najčastejšie testuje aj v úvodných testoch "pastierskych schopností", kde zviera preukazuje určité predispozície na dobrú prácu so stádom bez toho, aby bolo k tomu vedené. Tieto plemená majú prispôsobivú, učenlivú povahu a silnú väzbu na svojho majiteľa. Väčšina jedincov vyniká aj v psích športoch. Najznámejšími predstaviteľmi sú napríklad v súčasnosti veľmi populárny austrálsky ovčiak alebo border kólia, tradičnejšia bearded kólia, slovenská čivava alebo briard, ktorý je skôr kombináciou ovčiarskeho a poľovného psa.
Poľovný pes
Poslednou podskupinou je už spomínaný honič. Používajú sa najmä v oblastiach, kde sa dobytok ešte stále tradične zháňa pomocou koní, a ako už názov napovedá, slúžia najmä na pomoc pri premiestňovaní stád, často na veľké vzdialenosti, často aj desiatky kilometrov. Preto musia byť tieto psy veľmi odolné, vytrvalé a schopné pohybovať sa bez strachu v tesnej blízkosti nielen dobytka, ale aj koní. Bývajú strednej postavy, majú silný trup a široký hrudník, krátky a silný krk a hustú a tuhú srsť. Pasú sa spolu s ľuďmi, ale aj celkom samostatne. Pri práci sú veľmi hlučné a v prípade, že je niektoré zviera neovládateľné, veľmi rázne riešia takéto komplikácie. Zviera nekompromisne stisnú na zadné nohy, aby ho nasmerovali tam, kam chcú. Honba je ich skutočnou vášňou a ich lovecké inštinkty sú stále pomerne silne vyvinuté a niekedy je ťažké ich odradiť od ich práce.
Najznámejším predstaviteľom tohto podtypu je určite austrálsky ohař a patrí sem napríklad aj flámsky bouvier a niekedy aj plemeno pochádzajúce z Ameriky, louisianský leopardí pes alebo catahoula, ktoré však nie je oficiálne uznané FCI (Medzinárodnou kynologickou federáciou), takže jeho zaradenie do skupiny plemien ohařov zatiaľ nie je fakticky možné.